Opäť padám, padám, padám... Hlboko kamsi, zvyknem to volať „Mariánska priekopa". Nepoznáte? Trošku náuky z geografie nezaškodí. Je to najhlbšie miesto na planéte. Nachádza sa v Tichom oceáne pri súostroví Mariány. Jeho hĺbka je úctyhodných 11 tisíc metrov. Je to pre mňa obrazný stav s tým, že hlbšie sa už padnúť nedá – na Zemi. Je tam tma a brutálny tlak, ktorý vyráža aj posledný dych s pľúc. Bŕŕŕŕ.

Najvyšší čas pohnúť sa inde, prirodzene: odrazíš sa a ideš do lepších sfér bytia. Stúpaš! Už len pol metra vyššie je to lepšie a na hladine? Super, dá sa nadýchnuť z plných pľúc, je tam aj svetlo a hoc' sme len na úrovni mora, čo sa definuje ako základná kóta 0, je tu báječne! Iste ak vložíš do procesu svoju chuť a um, všetko sa deje oveľa rýchlejšie, efektívnejšie a výsledok? Šťastný človek!

Každý, opakujem – každý – zažil vo svojom živote takýto pád. Záleží len na jedincovi, čo s tým urobí, ako sa postaví k sebe samému. Pri správnych krokoch postupu „von z kaše" sa úspech dostaví VŽDY! Ako rýchlo a intenzívne? To všetko je v mojich rukách. Dobrou pomôckou na trase nahor je navigátor pre cestu – Rebríček životných hodnôt. Zdá sa vám, priatelia, že cestu dobre poznáte už naspamäť a žiadneho navigátora NEPOTREBUJETE? Nuž, nejdem sa s vami prieť. Nie je to účelom napísaného. Poďte si len skontrolovať svoje koordináty. Idete?

Obrazne povedané má to teda súvis s onou na začiatku spomenutou Mariánskou priekopou. Prečo? Z jednoduchého dôvodu: bez pomôcky z hĺbky prepadliska sa ťažko dostáva preč. A rebrík – rebríček – je na mieste! Či? Minimálne sa vyškriabem bližšie k okraju...

Tento náš má len šesť (6) priečok. Nie veľa, ale dosť na to, aby sme prestali donekonečna opakovať to, čo nám v živote stále komplikuje ŽIVOT. Viete, ako sa nazývajú? Máte predstavu o ich dôležitosti? Tak sa teda nato pozrime bližšie. Tu sú jednotlivé priečky. Dôležitosť ide smerom nadol, čiže prvá je najdôležitejšia, druhá je druhá, tretia ide za druhou a tak…

Prečo JA? Nuž veď náš život je vždy o NÁS. Teda o mne, už budem hovoriť len v prvej osobe. Moja Duša obýva moje telo. To telo je môj nástroj na pobyt tuto na tejto prekrásnej planéte, nazývanej Zem. Bez tela som ničím, bez duše som len mŕtva bezduchá schránka. V najlepšom prípade pripojená na „životodarné medicínske prístroje".

Nikto na svete nevie precítiť moje pocity, len ja. Hoci si nerozumiem pri istom konaní, a ani nedokážem dopredu povedať, ako presne zareagujem v kritických chvíľach môjho života, predsa len som to JA, kto má k sebe NAJBLIŽŠIE. Koniec-koncov prišiel som pozbierať svoje skúsenosti v tomto zrodení, nie cudzie rozprávanie iného človeka o jeho skúsenosti, ktoré sa ma vôbec nedotýka.

Je niekto, kto má pre nás špecifickú hodnotu. Niekto koho, minimálne na začiatku vzťahu, milujeme hádam viac než seba samého. Preskočí medzi nami iskra a začnú sa diať veci, o ktorých sme nemali ani tušenie, že sa môžu diať. Od oných povestných „motýľov v bruchu“ až po lietanie v pozemských výškach i vesmírnych diaľkach. Opojení láskou dávame si viac, než si môžeme dať, a dostávame viac, než dokážeme uniesť. Pritom to nie je len ošiaľ mladosti, láska kvitne v každom veku. Nedá si rozkázať, nedá sa zakázať, nedá sa vynútiť. Je to zvláštny cit s dobrovoľnými skutkami, kedy dávam a nič za to neočakávam. A keď to teda tí dvaja takto robia, je to oná rajská hudba – symfónia na lásku. Žiaľ len na začiatku. Potom sa to akosi vyparí. Prídu všedné dni a všetky esencie sa kdesi vyparia. Rovnako, ako keď sa dobre najem. Chvíľu mi je božsky, cítim silu z jedla, potom je to menej, a menej a nakoniec som opäť hladný. Energiu z jedla som minul pri práci, športe, priateľskom stretnutí, čítaní... Presne tak sa stráca aj energia lásky. A okrem toho, život prináša aj nie celkom pekné a príjemné zážitky. Stane sa niečo nepríjemné, a zrazu – čo to? Kto mi dal dole tie ružové okuliare?! Zrazu vidím milovaného/milovanú bez príkras a vlastnej fantázie. Je to možné, že milujem takéhoto/takúto ... ? STOP! Práve teraz je čas sa zastaviť. Keď som hladný, čo spravím? Najem sa, nie? Je to predsa prirodzené. Buď si jedlo pripravím sám, alebo si ho kúpim, nie? Nebudem predsa čakať, že mi dáke spadne rovno z neba, či? Je mi jasné, že hladný som predsa ja, a tak ja sa musím najesť, dá to zdravý rozum! Prečo však neurobím niečo aj vo vzťahu s tou najmilovanejšou osobou, pre ktorú som pred časom chcel položiť aj život? Nie je to blud, že ma to nezaujíma a nechcem sa o tú osobu viac starať?! Veď láska je tiež len ENERGIA, energia, ktorá živí Dušu. Čiu dušu?

No predsa MOJU! A ja sa nepostarám, aby tá moja duša mala ďalší prísun energie – jedla – pre ňu?! Vidíte to? Rozumiete tomu? Ak chcem, aby láska medzi mnou a mojím partnerom bola naďalej, musím sa postarať o istý prísun čohosi: starostlivosti, zážitkov, pochopenia jeden druhého, aj odpustenia si toho zlého, čo sme si vzájomne vykonali. Bez toho to vážne NEPÔJDE! A kto toto všetko za nás urobí? NIKTO! Len my sami. Ja sám/a. Ak nie som z nejakého bludného dôvodu vo svojej hlave ochotný to urobiť, láska sa končí, partner odchádza. Vravieť si: „Nevadí, on/ona nestál za to, príde aj lepší/lepšia!“, je veľký omyl. Spočiatku sa zdá, že teda prišiel/prišla tá lepšia osoba, ale časom sa začnú veci diať, a čuduj sa svete, v malých obmenách je to vlastne stále ten istý problém, ktorý vlastne riešim už hádam s piatym človekom. A budem riešiť dovtedy, kým mi nedôjde, že to vlastne nie je o chybách toho druhého – partnera – ale sú to moje chyby, ktoré som si prišiel prežiť v tomto živote, aby som sa poučil a našiel iné spôsoby myslenia, a hlavne KONANIA. Jedine ZMENOU seba samého vyriešim svoje vzťahové problémy a nájdem si cestu k partnerovi. Možno aj k tomu úplne prvému, ktorého som už dávno stratil, a on sa opäť ocitol v mojom živote. Prečo asi?

Jedna ešte veľmi dôležitá, priam zásadná vec – až paradox. NIKDY nesmiem predradiť svojho partnera pred seba samého. JA sme na začiatku svojho rebríčka životných hodnôt. Nie partner! Ak to urobím, stratím svoju vlastnú hodnotu a tým súčasne prestanem byť zaujímavým pre svojho partnera. Zvláštne, že? Ale je to naozaj zásadná vec. A vracia ma to úplne na začiatok – k sebe samému – k môjmu JA! A bez toho to vážne nefunguje!

Každé dieťa je darom z nebies. Niekedy veľmi chcené, niekedy nechcené. Deti sú istou obdobou nás samotných – doslova našim obrazom. Sú krásne samy o sebe, nie tobôž že sú obrázkom nás samotných. Našim odrazom. Každý človek hľadá niekoho na svoj obraz v živote. Prvotne si všimnite, ako sa tí správni partneri na seba podobajú. Je to preto, lebo podvedome hľadáme niekoho nám blízkeho, a či chceme alebo nechceme, naša myseľ to má naprogramované tak, že máme seba najradšej na tom celom svete. Ibaže sa niekedy od tejto tak dôležitej hodnoty viac-menej v reálnom živote vzďaľujeme. Aby to s deťmi zafungovalo naozaj perfektne je tu tiež tá podoba. No, ruku na srdce, môžete nemilovať takého tvorčeka, čo sa na vás tak podobá? Jednoducho sa to nedá! Nuž milujete, milujete a milujete... toho malého tvorčeka, ktorého ste dostali do svojho života.

Príde však na to, akým spôsobom tú svoju lásku k nemu prejavujete, ako sa dokážete vyrovnať s mnohými nečakanými udalosťami, ktoré život so sebou prirodzene prináša. Sú to najprv prejavy toho malého batôžka, ktorý milujete z celého svojho srdca. Plač – smiech, chuť nakŕmiť sa, ako spí, ako sa usmieva, ako celkovo prospieva v zmysle rastu i pohyblivosti. Dokážete robiť svoju starostlivosť primerane? To znamená ani príliš veľa – ani príliš málo. Čo je mernou jednotkou, ktorá by nás mala viesť. Veď to, čo je u jedného veľa, pre druhého je príliš málo. Snáď by malo byť jednotný návod, a to JA. Prečo? Nuž pretože JA som ten, ktorý je najdôležitejší v celom tom nastavení rebríčka životných hodnôt. Každý z nás má iné limity, za ktoré síce môže vo výnimočných prípadoch zájsť, ale je to naozaj o VÝNIMOČNOSTI. Nie je zdravé spraviť z výnimočnosti pravidelnú rutinnú záležitosť. Je to naozaj ŠKODLIVÉ! Už vo svojej podstate – ak sa výnimočné stane rutinou – prestane byť VÝNIMKOU. Hlavne pre toho človeka, o ktorého vlastne ide – o MŇA. Skôr – či neskôr každému dôjde, že už dlhodobo zašiel za hranice svojich možností a je najvyšší čas sa vrátiť. Isté je, že vrátiť sa môže každý len sám. Nik iný sa za neho nevráti! Ak to takto prekračujeme dlhodobo, čím ideme proti sebe, vedome si škodíme. A škoda je jednoducho škoda. Ak nabúrate auto je poškodené. Je to zjavné a treba s tým niečo spraviť. Ak nabúrate seba, nemusí to byť vidieť zvonka, ale zvnútra sa to cítiť dá. Ak prekročíte onú zásadnú hranicu, dôsledky si nesiete sami. To plne platí aj s rodičovskou láskou.

Proste dieťa nie je vašim katom – dieťa je darom Boha pre vás, aby ste sa niečo naučili – snáď spoznali lepšie sami seba. Aby ste sa nedali zotročiť hoc’ aj vlastným dieťaťom. Ide tu naozaj o mieru citu. A vyváženosť.

Je správne kontrolovať si občas, či naozaj neprekračujem svoje hranice – či naozaj milujem svojho partnera, a či naozaj SPOLU robíme starostlivosť o svoju rodinku. Či tým naozaj spolu žijeme. V láske a porozumení. V podelení sa v úlohách matky – otca. Je isté, že ak matka je na tzv. materskej dovolenke (Poznámka: Neviem, kto tento terminus-technicus vymyslel, asi muž – alebo žena, ktorá nikdy nemala deti. Lebo taká starostlivosť o dieťa má veľmi ďaleko od dovolenky! Je to služba blížnemu na plný úväzok na 24 hodín denne.), nebude predsa vyžadovať od otca dieťaťa, aby chodil malé prebaľovať a kŕmiť z práce. Normálne to urobí sama. Ale keď sa tatko vráti popoludní domov, tak aspoň načas prevezme od matky dieťa pod svoje krídla. Mamina by sa v tom čase mala venovať len sama sebe, maximálne sa zúčastní nejakej spoločnej zábavky s dieťaťom. Záleží samozrejme na situácii a chuti k želaným aktivitám. Je to vhodné aj preto, lebo otec sa tiež naučí zaobchádzať s tým „krehkým batôžkom“ a začne si k nemu takýmto spôsobom vytvárať vzťah. Ak otec čaká na svoju príležitosť, až dieťa vyrastie, začne chodiť a rozprávať – tak potom si budem s ním budovať svoj vzťah – je tragický omyl! Áno, páni. TRAGICKÝ OMYL! Pretože v tom čase je už dávno po dvanástej. Vlak vám definitívne ušiel! Už nikdy ho nedobehnete, NIKDY! A tie chvíľky strávené spolu sú naozaj rozprávkovo krásne, je to dar z nebies. Ak dar neprijmete, je to váš problém – pane! Ale neprijali ste ho vy sám. Takže vy ste sa poškodili sám svojim počínaním!

Možno sa čitateľovi zdá, že tu hovorím z kraja na kraj. Na jednej strane varujem pred prílišnou starostlivosťou – na druhej strane varujem pred ľahostajnosťou a nevšímavosťou. Ale ono je to naozaj veeeľmi komplikované – asi tak, ako je to aj opisované. Okrem toho žijeme inú – internetovú dobu. S úsmevom sa hovorí: „Všetko je na webe!“ Áno je. Maminy i otcovia si zdieľajú svoje skúsenosti a dávajú si osvedčené rady. Ale pozor! Nie všetko je správne tak, ako to oni odporúčajú. Oni hovoria len o svojej skúsenosti. Im to takto vyšlo, lebo sa jednalo o nich a o ich situáciu. Ale tá vaša situácia je ORIGINÁLNA práve pre VÁS! Tak je to dobré preosiať v hlave a prispôsobiť si to na vlastný rozmer!

Nie je tu myslené rodina ako ja, môj partner a dieťa. Mám na mysli niečo iné: čo už s nami tak bytostne nesúvisí, ale predsa…

Rodina – to je moja mama, môj otec, môj brat, moja sestra... neskôr aj švagriná či švagor. Ale tiež súrodenci mojich rodičov spolu s ich životnými partnermi a deťmi, babka i dedko a rôzne tety, alebo strýkovia. Uff. Celkom pekný zástup, či? 🙂

Určite si zaslúžia tú štvrtú priečku v rebríčku životných hodnôt. Veď sa po istý čas o nás bytostne starali – naši rodičia, boli našimi prvými kamarátmi v detských hrách – súrodenci. Alebo sme u nich trávili svoje letné, či zimné prázdniny – babka s dedkom. Aké to bolo báječné byť s tými starými rodičmi, ktorí síce boli zodpovední a milovali nás tiež z celého srdca, ale boli iní než vlastní rodičia. Iní kvôli dobe, v ktorej oni boli mladí, iní lebo neniesli za nás tak obrovskú zodpovednosť ako mali naši rodičia. A ich láska bola určite iná – oslobodená od tých všetkých „MUSÍM“, lebo... som rodič svojho dieťaťa. Láska starých rodičov je akási športovejšia aj huncútskejšia, menej príkazov a zákazov, viac tolerancie, viac skrytého porozumenia. Taký dedko s babkou sa veľakrát vracajú do svojich detských liet a spomínajú na svoju babku a svojho dedka, ak ešte žili, keď oni boli deťmi. Niekedy mám pocit, že tá starorodičovská láska je akási zdravšia, menej naviazaná na „pravidlá hry“, viac otvorená porozumeniu a prístupnejšia k vzájomnej výmene názorov, hoci sa nemusia úplne stotožňovať s mojim názorom.

Nuž práve kvôli tejto vzájomnej spolupatričnosti náleží rodine oná štvrtá priečka v rebríčku životných hodnôt. Je primeraná. Ľudia si v príhodnom čase odovzdali, čo si odovzdať mali. Nie je tam nič, čo im bráni ísť si za svojim životom a stretávať sa pri istých príležitostiach. Slobodne s radosťou. Sú to zvyčajne životné jubileá alebo sviatky ako Vianoce, Veľká Noc. Môcť sa stretnúť a užiť si chvíľky strávené takto spolu, pospomínať na milé či nemilé udalosti. Ale radšej na tie milé. A mali by sme si aspoň rámcovo nastaviť to, čo chceme spolu zdieľať. Je to veľmi účelné, možno pripraviť dáke staré albumy alebo historky, o ktorých by radi počuli aj tí neskôr narodení. Sú možno zvedaví, aké pestvá povyčíňali ich rodičia – prarodičia. Je to vtedy úžasná zábava takéto retro.

Určite nie je zdravé, nadmerné stretávanie sa alebo neschopnosť detí, či rodičov, odpútať sa aj jeden od druhého. Naozaj! Naučme sa nezväzovať svoje dospelé deti očakávaním denného hlásenia, ako sa majú, či manžel alebo manželka „počúvajú“... Dávať dobre mienené rady, alebo nebodaj prevziať velenie v mladej rodinke! To je naozaj nestráviteľný guláš, hlavne pre tých mladých, ktorí sa majú naučiť naozaj žiť a konať samostatne. Nemusia to robiť dokonale. Život ich vyučí sám aj bez pričinenia ďalšej starostlivosti zo strany rodičov. Treba mať v sebe tú spätnú brzdu a bez zásahu sledovať dej. Je to oveľa užitočnejšie než spraviť z „mladých“ závislákov na našom názore a rade. A koniec-koncov oni sú prvými osobami vo svojich životných drámach. Rodičom už len zdieľajú svoj uhol pohľadu – svoju pravdu. A ruku na srdce, pravda toho druhého z životnej drámy je úplne iná než toho prvého. Proste žiť a nechať žiť!

Tí sú pre nás v živote veľmi dôležití. Sprevádzajú nás od detstva až do konca života. Nemusí to byť neustále, ale predsa... Niektorí ostávajú na celý život. Niektorých prepustíme s vďačnosťou, iní nám neskutočne chýbajú, keď nie sme spolu. Ale vždy sú to ľudia, ktorí ladia s našim vnútrom. Ľudia, ktorým môžeme povedať aj tie najtajnejšie myšlienky. Ľudia, ktorí s nami zdieľajú svoje najtajnejšie myšlienky. Rozhovory s priateľom nikdy nekončia, je tu pre mňa 24 hodín denne. Ochotný so mnou zdieľať radosť i žiaľ. Hovorí sa: „Láska umiera na pravdu – priateľstvo na lož.“ A je to čistá pravda…

Klamať priateľovi je ako klamať sebe samému. Stretnúť starého priateľa po rokoch, keď sme sa nevideli, je veľakrát také intenzívne, že nevnímame ten čas, ktorý nás rozdelil. Netreba si nič vysvetľovať – len sa naladiť a zdieľať. A on rozumie, prijíma a vysiela a nepotrebuje vysvetlenia, prečo sme sa tak dlho nevideli. Jednoducho zas spolu sme, a je nám skvele.

Áno, to všetko plne platí, len má to tiež svoju obrátenú stránku. Pýtate sa: „V čom?“ Nuž je tu taká zradná klzká úžľabinka na ceste každého z nás. Niekedy nás to priateľstvo tak opantá a tak nás nadchne, že nás až oslepí. Prestaneme byť súdni, lebo sa zdá, že priateľ je taký dôležitý, tak nám pomohol – že je určite hodnotnejší než ktorýkoľvek člen mojej rodiny, alebo partner, ktorý práve spôsobuje zásadný problém v mojom živote. Ten priateľ mi naozaj tak pomohol, že nik iný to nikdy tak neurobil. Je to moje druhé JA! Tu niekde sa nám pošramotí správne nastavenie vlastného rebríčka životných hodnôt. A cesta späť je vždy bolestná. Bolestná pre mňa, bolestná pre partnera, pre rodinu i priateľa. Je veľmi jednoduché a pritom zradné opustiť tú správnu zostavu jednotlivých priečok. Jedno je však isté. Priateľ nedokáže nahradiť partnera, dieťa, rodiča, brata, či sestru... Priateľ je jednoducho priateľ. Patrí mu čestná piata priečka!

Ako veľmi sa potrebujeme realizovať vo svojom živote. Vyjadriť, že je v nás niečo, čo nás robí osobitným. Niečo, čo dokážem spraviť najonakvejšie na tom svete. Že mám na to jednoducho bunky a robím to sakramentsky rád. A okrem toho ma to aj uživí! To je tá najlepšia vec na svete, milovať svoju prácu. Vedomie, že dávam do toho svoje know-how, ako sa to dnes moderne hovorí. Ľudia, je jedno, čo robíte, ale robte to takýmto spôsobom! Vždy sa dajú veci robiť minimálne v dvoch verziách: v dobrej – v zlej. Nie je lepšia práca a horšia práca. Je to len práca. A prístup jedinca k jej vykonávaniu. Ak idete na pozitívnej vlne, práca vás energizuje – napĺňa šťastím. Ak idete na negatívnej, zbytočne strácate energiu – nie ste šťastní. Načo je to dobré?! Na nič! Kazíte si len svoj život.

Nebráňte sa slovami: „Život mi priniesol túto prácu. Vám všetkým, čo ste „za vodou“ sa to dobre hovorí!!!“ Nie, absolútny nesúhlas! Je to o každom jednotlivcovi zvlášť! Každý to dokáže nastaviť v sebe, aby bol vo svojej práci úspešný a šťastný. Ak to tak nie je, nerobí to tak ako by mal a mohol.

Prísne slová? Nie, je to len istá výzva pre každého jedinca, aby bol vo svojej práci originálny a primeraný. To je vlastne podstata celého. Primeranosť. Aj tá najlepšia práca, akokoľvek ma bude baviť, ak je jej príliš veľa, sa jednoducho omrzí – človek sa prepracuje. Určite poznáte terminus-technicus vyhorený a workoholik.

Čo ešte dodať? Práca je práca. Treba ju vykonať, najlepšie s láskou. Niekedy nepočká, a treba ju dokončiť. Môžu od jej vyhotovenia byť závislí ľudia, niekedy až bytostne závislí, mám na mysli napr. lekára. Ale jedno je isté. Keď prácu dokončím, „sadne“ si pekne na svoje miesto v mojom rebríčku životných hodnôt – na šestku. A v žiadnom prípade nemôže ohroziť druhú, tretiu, štvrtú a piatu priečku. A už vôbec nie PRVÚ!

4. Kroky k peniazom a úspechu!

Takže, osvojte si svoj vlastný rebríček hodnôt. Dodržiavajte poradie, a nemeňte ho v istom očarení, čo je vlastne „strata zmyslov“. Buďte nohami na zemi, a ak sa vám napriek všetkým snahám z času-na čas vymkne situácia z rúk, uvedomte si jedno: Život je zmena a zmena je život.

A povedzte si: „JA mám tú moc ZMENIŤ svoj život.“ Potom už ostane len to posledné a najdôležitejšie: Dajte si veci do poriadku – upracte si trošku svoj život. 🙂